Tento príspevok je venovaný osobe, ktorá je jedným z
najväčších hrdinov, akých poznám. Minule som sa smiala, ako Mišo- môj brat písal niečo na počítačí mega rýchlosťou myšou pomocou brady.. Bolo to vtipné, ale zároveň ... usvedčujúce. Možno vďaka nemu som nikdy nemala šancu padnúť do rutiny, nemala šancu mať výhovorky, že toto alebo tamto sa mi nechce ( i keď mnohokrat som bola najlenivší človek pod slnkom)... Mišo je jeden z hrdinov, ktorí Vám dajú nádej, a aj napriek tomu, že by sa tvoj život zdal byť obyčajný, nudný, aj keby si sa zdal byť škaredý, nehodný, chudý , tučný... aj vtedy môžeš milovať sám seba a každý deň žiť s úsmevom na perách.. každý deň žiť naplno...Keď vidíte človeka s vášňou žiť život a písať knihu dva roky každý deň, a pritom môcť pohnúť len prstami....vás nenechá chladných... nenechá vás len tak si žiť život...
Preto, ži svoj život s tým, čo máš, tak ako najlepšie sa dá.
Maličký úryvok knihy, ktorá každú chvílu už bude v tlači mám privilégium zverejniť na tomto blogu.
Práve začínali letné prázdniny, čo bolo skvelé, lebo nám nič nebránilo v tom, aby sme mohli byť spolu častejšie ako rodina pokope. Užívali sme si leto plnými dúškami a hlbokými nádychmi teplého letného ovzdušia. S bratom sme každé ráno kecali a robili samé blbosti. Skoro každý večer som chodil na prechádzku po našom malebnom mestečku v spoločnosti Lilly a Josha. Všetko okolo seba som sledoval s nežmurkajúcimi očami. Chcel som si to všetko zapamätať, každý strom, cestu, dom, prosto celé mesto. Možno až do smrti mi utknú v pamäti babičky potme idúc z kostola domov a pozastavujúc sa pri mojej sestre. Väčšina z nich utrúsila milú lichôtku: „Aké zlaté dievčatko,“ ktorá bola bohužiaľ nasmerovaná na mňa a nie na Lilly. Netušil som, či zato mohla tá tma, ktorá sa rozliala po meste, alebo za tým bola len ich slabozrakosť. Aj keď veriť v slabozrakosť pri siedmich prípadoch počas leta by bolo hádam trúfalé. Trávil som s rodinou čo najviac času. Notebook a televízor pre mňa prestali existovať. Keď mali rodičia čas, sedávali sme von na terase nášho domu a sledovali západ slnka. Naše mestečko nie je rozlohou priveľmi veľké, vlastne doteraz netuším, prečo sme mestom, keď sme takí mini. Táto naša mini veľkosť má ale aj svoje výhody. Napríklad, že v noci neboli priveľmi osvetlené ulice pouličnými lampami, a to z dôvodu, že sme mali rozpočet hodný malého mesta, čiže nadmieru tenký. A vďaka slabej osvietenosti mesta sme mohli sledovať oblohu, kde sa objavovali každú chvíľu nové a nové hviezdy. Popíjal som pri sledovaní oblohy kakao a počúval príbehy z detstva ocka a mamky. Tie príbehy sme už všetci súrodenci poznali naspamäť, no keď ich rodičia začali rozprávať, nikdy sme ich nestopli. Vždy sme si tie príbehy vypočuli radi od začiatku až do konca s našponovanými ušami. Prázdniny ubehli ako voda. ....
Druhá šanca už čoskoro.
